Čas je relatívny pojem a jeho vnímanie v minulosti bolo v rôznych etapách vývoja veľmi odlišné. Dnes sme priam otrokmi času, ale v minulosti tomu tak nebolo. I keď meradlá času, po našom hodiny boli známe už v staroveku, boli výsadou bohatých a bežným ľuďom meranie času nebolo potrebné. Čas im plynul pomaly a jediným časovým kritériom bol východ slnka a následne jeho zapadnutie za obzor. Viac nebolo potrebné.
V podmienkach stredovekej Európy až rozvoj miest a remeselnej výroby postupne vyvolal nutnosť bližšie merať čas. Predpoklady pre to však vytvoril už Július Caesar, ktorý zaviedol tzv. Juliánsky kalendár v roku 46 pred Kristom. Tento nám ohraničil rok a rozdelil ho na 12 mesiacov . Postupne sa vytvoril i týždeň skladajúci sa zo 7 dní. Dôležitú úlohu hrali neskôr cirkevné sviatky. Toto prvé časové ohraničenie, však pre obyčajného človeka nič neznamenalo. Agrárna kultúra nepotrebovala detailnejšie meranie času. Deň za dňom plynuli rovnako a hlavnými časovými ukazovateľmi zostávali východ a západ slnka. Vznikajúce mestá a v nich rozvíjajúce sa remeslá dostávali postupne iný vzťah k pojmu čas v porovnaní s vidiekom.
Na zhotovenie nejakého remeselného produktu už bol potrebný "nejaký" čas, ktorý bolo treba merať. Produkcia musela rásť zároveň s dopytom po tovare, a tak už delenie na dni nepostačovalo a bolo potrebné prejsť k menším jednotkám. Deň sa začal deliť na dve polovice, každá mala po dvanásť hodín, pričom v tej za denného svetla sa dvanásť hodinový cyklus ešte delil na sedem častí . Začínali prvými zorami a končili nejakú hodinu po zotmení. Takéto vnímanie času už bolo náročné a vyžadovalo si presnejšie meranie času. Odtiaľ v stredovekých mestách už bol len krôčik k presnému meraniu – a teda k hodinám.
Mnohí to poznáme z filmov. Veľmi často sa v nich totiž objavujú presýpacie hodiny, ktoré však merali len určitý časový výsek a pretože boli zo skla, boli veľmi drahé a tým i nedostupné bežnému obyvateľstvu. Domnievame sa, že prvé hodiny v Európe vlastnil Karol Veľký a boli práve dvanásťhodinové. Dnes by z nich boli ľudia prekvapení, lebo boli vodné a založené na systéme guličiek. Boli zrejme z Orientu, kde sa používali, v Európe boli v zime prakticky nepoužiteľné pre treskúce zimy. Oveľa viac sa až do 14. storočia používali tzv. sviečkové hodiny, ktoré tiež neboli presné, ale v tej dobe to nikomu nevadilo.
Koncom 13. storočia sa objavuje už klasický hodinový stroj. Mnohí historici to považujú za jeden z prelomov v dejinách ľudstva. Stroj bol veľký a drahý, a preto si meranie času mohli dovoliť iba veľmi bohaté mestá. Tie ich inštalovali na veže. Prvé boli údajne inštalované v talianskom Miláne. Pre dnešných ľudí by však boli nezrozumiteľné a zároveň nepochopiteľné, pretože nemali ručičky. Stroj len dal znamenie hlásnemu a ten udieral do zvonu. Zvony sa tak stali významnými meračmi času a pri nich sa už v stredoveku zrodila postava hlásnika, ktorý hral dôležitú úlohu nielen pri oznamovaní času, ale i dôležitých udalostí, napr. rozhodnutí mestskej rady, súdu, ale aj svadieb. Dnešným jazykom povedané nahrádzal médiá. Prostredníctvom neho bola verejnosť informovaná o dôležitých veciach, o čase, ale i o novinkách spoločenského života. Prakticky každé mesto a neskôr i obec mali svojho hlásnika alebo viacerých hlásnikov. Niekde sa táto funkcia spájala i s vartášom, ktorý mal napr. i strážnu funkciu. Malé obce neraz spájali hlásnika s obecným pastierom a pod. Dodnes nie je úplne docenená funkcia hlásnika v minulosti, ale je isté, že to bola dôležitá postava stredovekých miest. Hlásnik, ale najmä vartáš, boli i priekopníkmi prevencie požiarov. Prvé hasičské zbory sú doložené síce od 16. storočia, ale ich rozvoj sa zaznamenal až v 17. storočí.
Hlásnik alebo vartáš mali za úlohu i sledovať či niekde nehorí . Preventívnu funkciu mali pri pochôdzke alebo sídlili (mnohí i bývali) na veži, odkiaľ sledovali okolie a upozorňovali na požiar alebo na nepriateľa, ktorý sa blížil k mestu. Typickým atribútom hlásnika bola halapartňa, multifunkčná bodná a sečná zbraň. Bola to zároveň kopija, sekera i hák. Jej použitie bolo naozaj všestranné. Okrem nej to bola i trúba z kravského rohu. Hlásnici chodili najmä po slovenských dedinách a malých mestečká ešte aj v prvej polovici 20. storočia. Vždy zastavili na zvolených miestach a vyhlasovali dôležité správy. Miesto halapartne už nosili bubon, ktorým vyvolávali pozornosť občanov. Hlásnikova funkcia oznamovateľa času od renesancie postupne upadá, čo súviselo s rozšírením hodín a hodiniek. Jeho funkcia obchádzať mesto alebo z veže oznamovať každú celú hodinu, niekedy aj po štvrťhodinách už nebola tak potrebná hlavne v bohatých mestách. V našich pomeroch funkcia hlásnika prežívala ešte dlho. Hlásnik a vartáš pracovali v súčinnosti alebo sa ich funkcie i spájali, respektíve spolupracovali pri hlásení i pri strážení. Po zotmení strážil a hlásil vartáš, cez deň hlásnik. Táto kuriózna postava sa opäť vracia do niektorých slovenských miest buď počas leta alebo len počas rôznych kultúrnych podujatí. V každom prípade hlásnik bol významnou postavou slovenských miest v minulosti a patril do koloritu typických postáv, ako bol napr. kat.
Zdroj: podľa literatúry a prameňov spracoval PhDr. Marián Mrva
pre zrakovo postihnutých
