Žilina sa už od obdobia prvých písomných správ profilovala ako významné obchodné centrum. Jej význam ešte viac vzrástol vybudovaním cesty smerom na Košice, pričom Žilina sa stala jedným z miest, na ktorých sa vyberalo mýto. Už v 14. storočí sa v meste stretávame s prvými remeselníkmi. V 15. storočí sa začali spájať do cechov. Od roku 1488 sa objavujú artikuly cechu kožušníkov. V Žiline sa remeselná výroba sústredila najmä na súkno a kože. Predovšetkým v súkenníctve patrila Žilina medzi najvýznamnejšie centrá vo východnej časti strednej Európy.
Prví súkenníci sa spomínajú už v 15. storočí. Ich cechové artikuly pochádzajú z roku 1569 a v 17. storočí sa vyrábalo ročne takmer 50 000 metrov súkna vo viac ako 120 dielňach. Vďaka rôznym privilégiám zaznamenal obchod a produkcia súkna v 17. storočí mimoriadny rozmach, i keď v 18. storočí došlo už k značnému úpadku. Napriek tomu rôzne druhy remesiel sa rozvíjali i naďalej. Napr. mlynári a sladovníci. V Žiline v tej dobe fungovali dva mlyny a a 147 obyvateľov malo právo variť pivo. Čiastočná stagnácia výroby nastala v 2. polovici 18. storočia, ale následne v 19. storočí pozitívne zasiahla do rozvoja hospodárstva železnica. Najmä výstavba Košicko–bohumínskej železnice, ktorá bola uvedená do prevádzky v roku 1871 (prvý vlak v Žiline 20. 12. 1870). V roku 1883 došlo i k prepojeniu Bratislavy so Žilinou prostredníctvom dobudovania Považskej železnice. Práve železnice boli dôležitým faktorom rozvoja podnikateľského prostredia v meste. Taktiež začínajú v tomto období vznikať dôležité inštitúcie, akými boli peňažné ústavy.
Z výrobných podnikov a firiem bola napr. v roku 1883 založená malá firma Americký parný mlyn. Podobne i žilinský elektrický závod Helios, ktorý výrazne prispel k elektrifikácii mesta.
Prvým skutočne veľkým priemyselným podnikom však bola až Uhorská továreň na vlnené látky, vojenské súkno a pokrovce (1891), vo svojej dobe jedna z najmodernejších tovární v Uhorsku. Továreň nadviazala na bohaté tradície súkenníctva v meste. Dostatok ovčej vlny v okolí, spolu s ďalšími výhodami, predznamenal vznik továrne. Veľkú zásluhu na jej založení mal vtedajší minister uhorskej vlády, rodák z Trenčianskej župy, Gábor Baross, ktorý sa usiloval o spriemyselnenie Horného Uhorska. Prehovoril podnikateľa z Brna Karola Lōwa, aby založil svoju továreň práve v Žiline. Dostatok surovín, výborné železničné spojenie, lacná pracovná sila boli tými argumentmi, ktoré ho mohli presvedčiť. Dôležitá bola i skutočnosť, že mesto stanovilo cenu pozemku nižšie, než bola predajná cena. 28. mája 1890 začala výstavba továrne a už v roku 1891 súkenka produkovala prvé metre súkna. Ročná produkcia predstavovala viac ako šesťstotisíc metrov súkna a pracovalo v nej viac ako 800 robotníkov. Spočiatku zásobovala len domáci trh, neskôr sa zamerala na Balkán a západnú Európu.
Ďalším veľkým priemyselným podnikom bola tzv. Hungária, továreň na umelé hnojivá, ktorá začal fungovať v roku 1892. Od roku 1902 sa továreň stala známou najmä vďaka výrobe kyseliny sírovej. Založila ju Uhorská všeobecná účastinná spoločnosť na výrobu kyseliny sírovej, umelých hnojív a chemických produktov so sídlom v Budapešti. Vtedy pre ňu vybrali miesto na okraji mesta. S výstavbou začali v júni 1892 a v júli 1893 už vyrobili prvý superfosfát a čoskoro spustili samostatnú výrobu kyseliny sírovej kontaktným spôsobom. V roku 1906 rozšírili závod o nové objekty. Po prvej svetovej vojne prevzala továreň žilinská akciová spoločnosť na umelé hnojivá a chemické produkty.
Poslednou veľkou továrňou z obdobia pred prvou svetovou vojnou, ktorá premenila Žilinu, po Bratislave a Košiciach, na tretie najvýznamnejšie hospodárske centrum Slovenska bola továreň na celulózu (zo začiatku 20. storočia). Postupom času v nej pracovalo až 400 robotníkov. Fungovala ako účastinná spoločnosť. Zamestnávala takmer 400 robotníkov a bola to firma, na ktorej vzniku sa podieľal slovenský a český kapitál. Vyrábala bielenú a nebielenú celulózu v pomere 75% : 25%. V roku 1927 už zamestnávala 600 robotníkov a prevažnú väčšinu svojej produkcie exportovala do Japonska, Ameriky, Španielska, Talianska a Anglicka. Neustále modernizovala výrobu, čím sa snažila udržať si konkurencieschopnosť v stále rozvíjajúcom sa odvetví celulózy.
Mozaiku fabrík rakúsko-uhorskej éry dotvára dechtová továreň a zápalkáreň firmy Wittenberg. "Sirkáreň" zamestnávala viac ako 100 zamestnancov a ročne vyprodukovala 13 miliónov škatuliek zápaliek. Jej oficiálny názov bol Žilinská továreň na zápalky Wittenberg a syn. Bola založená neďaleko železničnej stanice Nová Žilina. Zamestnávala 90 robotníkov a 10 iných zamestnancov a sústredila sa na výrobu švédskych zápaliek, ku ktorým si sama vyrábala drievka a škatuľky. Produkovala predovšetkým pre export. Ešte pred výrobou zápaliek pracovala s drevom. Bola taktiež známa bohatým sociálnym programom pre zamestnancov. Jej komín bolo zreteľne vidieť už z ďaleka, takže ho nemohol prehliadnuť žiadny návštevník Žiliny.
Vďaka investíciám do priemyslu význam Žiliny rástol. Postupne vznikali ďalšie menšie firmy, z ktorých stojí za zmienku prvá žilinská tehelňa, drevárske firmy a píly, likérky, údenárska továreň Kadlec. Spolu s množstvom bánk a drobných obchodníkov, remeselníkov, združených v živnostenskom spoločenstve, sa vytvára ekonomická sila mesta.
Veľkú tradíciu výroby malo v Žiline i spracovanie živých rýb zo Severného mora firmou Langfelder a spol., ktorá mala dokonca pobočku vo Viedni a sklad v Budapešti. Táto tradícia pretrváva až do dnešnej doby. Známe bolo i strojné stolárstvo na Frambore. Alebo Petrovského továreň na farbenie a chemické čistenie. Aby sme nezabudli ani na železnice, musíme spomenúť aj továreň Úzkokolajných dráh s centrálou v Žiline. Prípadne Stárkov závod hasičský. K výrobňam priraďujeme aj rôzne dielne a veľkosklady, ktoré mali v Žiline značné zastúpenie. Záverom treba spomenúť ešte továreň na likéry firmy M. Ripper a synovia účastinná spoločnosť, založená v roku 1873, ktorá patrí k najstarším svojho druhu na Slovensku. I keď išlo o pomerne malú výrobňu, v Žiline sa jednalo o pomerne populárnu továreň vyrábajúcu značne pestrý sortiment. V priestoroch továrne sa nachádzala i predajňa.
Zdroj: PhDr. Marián Mrva
pre zrakovo postihnutých
